Liberalizmus nevznikol včera a ani vznikom progresívneho Slovenska. Liberalizmus vznikol v priebehu 17. a 18. storočia ako odpoveď na autoritu, ktorá sužovala občanov.
Bola to cirkevná, feudálna, štátna alebo iná vyplývajúca z vtedajšieho politického postavenia. Bol to pokus vytvoriť svet, v ktorom jednotlivec nebude nástrojom moci, ale jej pánom.
Od Locka cez Montesquieua a Rousseaua až po Milla a Tocquevilla sa formoval obraz videnia spoločnosti v ktorom má jednotlivec svoje práva a spoločnosť mu nesmie zasahovať do slobody, pokiaľ neubližuje iným.
Toto videnie spoločnosti sa v 19. storočí premenila na politický program, chápaný ako obrana pred tyraniou či už tyraniou panovníka, cirkvi alebo väčšiny a tu je samotný problém (Alebo väčšiny?!).
V liberalizme sa väčšina chápe ako tyrania. Teda hodnoty ktoré zdieľa väčšina je tyrania a mui to všetko zaniknúť. Dobro pre spoločnosť je tyrania, to je diktát to sú komunisti. V 20. storočí sa však liberalizmus posilnil nie len politicky, ale aj ekonomicky a filozoficky.
Na jednej strane prišli ekonomické teórie neoliberalizmu aby predstavili ekonomické poňatie liberalizmu. Hayek, Friedman ekonomiku a chamtivosť posúvali do spoločnosti tak že presadzovali trh ako najvyššiu formu slobody.
Na druhej strane sa objavuje filozofia otvorenej spoločnosti, ktorú artikuloval Karl Popper vo svojom diele Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. 1945. Je to základná biblia lieralizmu. Je to kniha ktorá predstavuje samotnú podstatu problému dnešnej spoločnosti. Nie z hľadiska opravy ale z hľadiska toho že Popper sa sám stal stvoriteľom rozpadu sociálnych väzieb a spoločnosti, ktoré vnímate hlavne dnes.
Popper varoval pred síce pred totalitarizmom, ako slepou vierou v históriu a kolektívne pravdy a navrhol spoločnosť, ktorá je flexibilná, pluralitná, sebakritická. No práve tým položil základ novej totality!
Dnes liberalizmus môžeme plne chápať ako totalitu. Popper vytvoril spoločnosť, ktorá netoleruje netoleranciu. A keďže hranice „tolerovateľnosti“ určuje dominantná ideológia, vzniká mechanizmus, v ktorom sú celé skupiny vylučované ako neprijateľné.
Prečo totalita ? Pretože ide o totálne ovládnutie mysle čo si máš myslieť ! Avšak je automaticky jasné že sa vám to páčiť nebude a preto sa rovno stávate nepriatelia.!
Otvorená spoločnosť sa tak stala uzavretým priestorom, len s opačným výkladom autority. Tieto idey neskôr prevzal a do praxe rozšíril George Soros, ktorý sa sám hlási k Popperovi ako svojmu učiteľovi.
Prostredníctvom nadácií a mimovládnych organizácií rozšíril koncept otvorenej spoločnosti do desiatok krajín, najmä po páde železnej opony. Niet sa preto čo čudovať, že je dnes vnímaný nie len ako finančník, ale ako symbol moci občianskej spoločnosti a jej vplyvu na politiku mimo volieb.
Liberalizmus sa tak z myšlienky stal globálnym modelom, prenášaným cez granty, inštitúcie, univerzity a neziskový sektor.
Demokracia v liberalizme však napokon ukázala svoju pravú tvár – selektívnu, nie rovnostársku. Zatiaľ čo sa tvári ako vláda ľudu, v skutočnosti ide o súťaž schopných, prispôsobivých, privilegovaných.
Tí, čo majú prístup k médiám, jazyku práv, technológiám a kapitálu, určujú hru. Ostatní sú z nej vylúčení – nie otvorene, ale „prirodzene“.
Tento model výborne popísal Herbert Spencer, ktorý preniesol Darwinove princípy do spoločnosti: sociálny darwinizmus.
O tom sme písali v minulom článku. Spoločnosť nevyrovnáva šance ona selektuje. A práve liberálna demokracia tento mechanizmus zhmotnila: nie ako diktatúru, ale ako plne legitímnu súťaž, kde silní prežijú, slabí vypadnú – a všetko je v súlade s „právami jednotlivca“.
Práve tu sa liberalizmus láme. Od ochrany slobody prešiel k rozkladu rámca, ktorý slobodu umožňoval. Každý jednotlivec je teraz zároveň obeť, sudca aj morálna autorita.
Tým sa z liberalizmu stal nielen systém, ale jediný povolený jazyk: o právach, o identite, o slobode, o výraze. A tu prichádza jeho konečné víťazstvo – už nevládne zákonmi, ale významom slov.
Dôvod, prečo sa z opozície nikdy nestala skutočná alternatíva, je ten, že občianska spoločnosť už v zárodku plne prijala jazyk liberalizmu . Bez kritického uvedomenia si jeho dôsledkov.
Práva, sloboda, individualita sa stali nielen jej prostriedkami, ale aj cieľmi. Tým sa definovala ako súčasť systému skôr, než sa mohla postaviť mimo neho. Bez toho, aby chápala podstatu budúceho konfliktu, prevzala jeho logiku.
A tak namiesto protiváhy vznikla len varianta. Práve preto dnes takzvaná „alternatíva“ len reaguje, ale nič netvorí. Je opozíciou, ktorá hrdo nesie znaky vlastného podrobenia.
A liberalizmus môže ďalej fungovať . Nie preto, že je neporaziteľný, ale preto, že jeho protivníci už hovoria jeho rečou. A hovoria tou rečou stále aj keď proti nej kričia. Ich jazyk je jazyk liberalizmu, a preto ho nikdy nemôžu poraziť.
Môžu sa len otáčať v kruhu, kde každá opozícia je len inou formou súhlasu. Alternatíva, ktorá na seba prevzala jazyk liberalizmu, sa dostáva do konfliktu sama so sebou. Bojuje nielen proti systému, ale aj proti vlastnej identite. Preto nedokáže vytvoriť pevný blok.
Nie je to koalícia, ale súbor fragmentov, ktoré súperia o rovnaký priestor slobody, ktorý ich navzájom oslabuje. Opozícia proti liberalizmu totiž hrá tú istú hru.
Nacionalisti, konzervatívci, kritici liberalizmu dnes hovoria jeho jazykom: „mám svoje práva“, „sme občianska spoločnosť“, „ja som hlas ľudu“. Lenže tento jazyk je nastavený tak, aby ich rozkladal.
Liberalizmus je ako vír: aj keď mu chceš odporovať, musíš vstúpiť do jeho logiky – a tam ťa zomelie. Tak sa z odporcov stávajú len iné menšiny, iní hráči na rovnakom trhu nárokov, ktorí sa nikdy nedokážu zjednotiť, pretože podstata občianskej spoločnosti ako priestor individuálnych práv ich rozdeľuje skôr, než by sa mohli spojiť.
Najväčším víťazstvom liberalizmu nie je moc, ale to, že aj jeho odporcovia prijali jeho jazyk – a ten ich rozkladá skôr, než stihnú čokoľvek vybudovať.
Tento paradox sa ukazuje naplno v slovenskom kontexte. Proti-liberálnu rétoriku dnes reprezentuje
Robert Fico, ktorý však od 90. rokoch patril medzi aktérov, ktorí liberalizmus zavádzali. Fico naplno obhajoval individuálne práva, akceptoval mimovládne organizácie, podporoval myšlienku otvorenej spoločnosti a pozitívne vnímal aktivity Georgea Sorosa.
Šimečka je len komediant a Progresívne Slovensko nie sú začiatkom, ale pokračovaním tej istej paradigmy, ktorú Fico kedysi obsluhoval.
Dnes sa od nej slovne dištancuje, ale zároveň ťaží z toho, že liberalizmus ako jazyk ovládol celú spoločnosť. Udržiava totiž binárnu štruktúru!! A to je veľmi nebezpečné.
Pozrime sa okolo. Prví čitatelia tohto článku budú hovoriť toto písal liberál, alebo Putinovec, Ficovec. A pritom autor je úplne mimo diania liberálneho jazyka.
Takže buď liberál, alebo Fico. A to je obrovský problém ktorý si neuvedomujete . Toto bolo vsadené do spoločnosti.
Nie ako Fico mohol to byť hocikto iný avšak vytvorila fragmentovaná spoločnosť s dualitou a tým vlastne bráni vzniku skutočne tretej sily – nie politicky, ale paradigmaticky.
Liberalizmus nepotrebuje Ficovu porážku. Potrebuje jeho existenciu ako negatívneho zrkadla. A Fico potrebuje liberalizmus ako odraz negatívneho zrkadla. A kým všetci hráči používajú ten istý jazyk, nie je čo meniť.
Fico rad používa tézy občianskych aktivistov, o Slovenskej suverenite, o národniarstve a zdravom rozume. Všetky tieto heslá vykráda z rozbitej alternatívy, ktorá dnes prežíva na okraji.
Využíva fragmentovaných malých aby sa stal veľkým . Liberalizmus je tak problémom všetkých štátov, pretože im bol vnútený liberálny jazyk slobody celej spoločnosti a tak potichu a nevedomky každý prispel k tomu aby liberalizmus pohltil celú spoločnosť a hodnoty postavil na okraj spoločnosti tak aby každý musel tolerovať liberálne myslenie v opačnom prípade sa stávate nepriateľom tak ako to opísal Popper a neskôr po svete rozniesol Soroš.
Nie zbytočne sa Sorošová nadácia volá na počesť Popperovej knihy “ Open society“!
Pýtali ste sa prečo ?
Opozícia proti liberalizmu totiž hrá tú istú hru.
Nacionalisti, konzervatívci, kritici liberalizmu dnes hovoria jeho jazykom: „mám svoje práva“, „sme občianska spoločnosť“, „ja som hlas ľudu“.
Lenže tento jazyk je nastavený tak, aby ich samotných rozkladal. Jazyk liberalizmu bol v spoločnosti použitý preto aby tradičné hodnoty ostali na okraji spoločnosti a dnes sa nazývajú už len okrajová alternatíva. Veľmi hlboký úpadok !
Tak sa z odporcov stávajú len iné menšiny, iní hráči na rovnakom trhu nárokov, ktorí sa nikdy nedokážu zhodnúť, pretože podstata občianskej spoločnosti ako priestor individuálnych práv ich rozdeľuje skôr, než by sa mohli spojiť.
Najväčším víťazstvom liberalizmu nie je moc, ale to, že aj jeho odporcovia prijali jeho jazyk.
Preto liberalizmus nemožno poraziť politicky. Nedá sa poraziť hrou na voľby, hrou na referendá, hrou na silu. Dá sa len odmietnuť ako paradigma – a to by znamenalo preformulovať celú západnú predstavu o človeku, spoločnosti, práve a moci.
Inak ostane všetko v kruhu: štát financuje občiansku spoločnosť, tá kontroluje štát, trh medzi tým reguluje morálku a všetci hráči opakujú: „mám právo“.
A preto, kým sa nezmení jazyk, nezmení sa svet.