Keď sa dnes spomenie DeepState hneď si predstavíme konšpiračné teórie ako sú: Tajná, centrálne riadená štruktúra. Typicky „kabala“, „elita“, „sionisti“, „globálni bankári“.
Tento tajný spolok má jeden zámer, jednu stratégiu, jedného (alebo pár) vodcov. Zlovoľná sila pôsobiaca zámerne proti ľuďom cieľom je ovládnuť populáciu, ničiť národy, vyvolať vojnu, zredukovať populáciu. Problém je avšak omnoho zložitejší.
„Tzv. konšpiračné myslenie často vychádza z reálnej frustrácie ľudí, ktorí pociťujú nedôveru voči systému moci, no nemajú k dispozícii analytické nástroje, ako túto realitu pomenovať. Preto používajú jazyk strachu, symbolov a citových skratiek.
V skutočnosti však často intuitívne zachytávajú symptómy hlbších štrukturálnych problémov.
Ak si fenomén Deepstatu prejdeme detailnejšie zistíme že problém nespočíva len v USA. Nachádza sa v každom štáte jeho hlavným problémom je že stojí na samotnom princípe demokracie.
„Hlboký štát nepredstavuje paralelnú štruktúru moci mimo systému, ale jeho najhlbšiu vrstvu. Je zakorenený v samotnej architektúre štátnych inštitúcií, ekonomických tokov a spoločenského rámca. Hlboký štát nemá v úmysle fungovať pre verejnosť ale pre seba pre svoje vlastné záujmy.
Tým sa stáva systémom, ktorý nie je závislý od konkrétnych politických predstaviteľov, ale naopak – umožňuje ich výmenu bez toho, aby bola narušená jeho vnútorná logika. V tomto zmysle je deep state nie sprisahaním, ale štrukturálnou formou moci, ktorá sa ukrýva v hĺbke systému, nie mimo neho.“
Inými slovami „Nazýva sa to hlboký štát, pretože sa nachádza nie mimo systému, ale v jeho najhlbších štruktúrach . Tam, kde sa rozhoduje bez verejnej diskusie, kde sa tok peňazí spája s kontrolou, a kde verejnosť už nemá prístup ani prehľad.“
Deepstate pôsobí na Slovensku rovnako tak ako vo všetkých iných krajinách. Jeho spôsob a fungovanie bolo prenesené z iných štátov, ktoré si tento vnútorný obehový systém vytvorili.
Deep state nie je nový pojem, ale nová syntéza starých poznatkov. Je to meno, ktoré môžeme spätne dať mnohým teóriám moci –ak pochopíme, že všetky ukazujú na ten istý fenomén: trvalý, sebaregulujúci systém ovládania reality, ktorý nahradil skutočnú demokraciu štruktúrovanou ilúziou.
Ide o širokú skupinu lojálnych jednotlivcov a štruktúr, previazaných s uzavretým systémom, ktorý im zabezpečuje moc, vplyv a prístup k zdrojom. Tento systém funguje autonómne od demokratického rozhodovania a jeho účelom je zachovanie vlastnej reprodukcie, nie verejného záujmu.
Lojalita voči systému nahrádza verejnú zodpovednosť, a jeho prežitie je podmienené stabilitou toku výhod, nie kvalitou správy spoločnosti.
Nemôžeme ho definovať ako štát v štáte, ale sieťou firiem v systémoch, inštitúcií v štruktúrach a neziskových organizácii v občianskej spoločnosti ktoré spolupracujú nad hlavami občanov, nad rámcom zákonov a často aj nad rámcom štátnej suverenity.
Deep state možno chápať nie ako konšpiračnú entitu či paralelnú mocenskú štruktúru, ale ako vnútornú a systémovo zabudovanú sieť prevodových mechanizmov, ktoré prepájajú formálne inštitúcie s neformálnymi vzťahmi. Táto konfigurácia vzniká z prirodzenej tendencie mocenských aktérov usilovať sa o zachovanie výhod, kontinuity a vplyvu, a to aj mimo oficiálneho rámca demokratických pravidiel.
Tieto „prevodové páky“ predstavujú praktické techniky prenosu rozhodovacej moci a ovplyvňovania verejných politík, ako sú:
• klientelizmus (výmena lojality za výhody),
• kooptácia (vtiahnutie aktérov z vonkajšieho prostredia do vnútra systému za účelom ich neutralizácie),
• revolving door (prechody medzi verejnou správou a súkromným sektorom),
• lobing, tiché dohody, sieťové lojality a politické investície.
Tento mechanizmus nie je anomáliou systému, ale jeho inherentnou súčasťou. V podmienkach liberálnej demokracie, kde sú formálne pravidlá a inštitúcie síce zachované, ale reálne oslabené, sa neformálne pravidlá stávajú dominantným operačným režimom.
Tak vzniká stav asymetrickej moci, v ktorom sú síce rozhodovacie procesy navonok legitímne, no v skutočnosti kontrolované cez personálne a sieťové prepojenia.
Zatiaľ čo verejnosť vníma systém ako pluralitný a otvorený, reálne funguje ako uzavretý, samoobnovujúci sa okruh výhod, kde formálna rovnosť ustupuje tichej reciprocite a inštitucionálna zodpovednosť je nahradená politickou lojalitou.
Deep state v tomto chápaní neznamená „tieňovú vládu“, ale „zabetónovanú vládu“ – stabilnú nie preto, že by bola efektívna či spravodlivá, ale preto, že jej vnútorné väzby sú silnejšie ako vonkajšia kontrola.
Korupcia či podvody v tomto prostredí nie sú zlyhaním systému, ale funkčným dôsledkom štruktúry, v ktorej je moc distribuovaná podľa lojality, nie podľa kompetencie alebo verejného záujmu.
Ako je vidieť nejde o žiadnu paralelnu moc mimo demokracie . Je vnútornou vrstvou demokratického systému. Je to tá časť moci, ktorá sa neobmieňa vo voľbách, nefunguje v zrkadle verejnosti a nepodlieha občianskej kontrole no zároveň využíva formálne demokratické inštitúcie a procedúry ako svoj štít.
Prvé čo potreboval ovládať občiansku spoločnosť? Tá je totiž pre neho krycou zásterkou. „Občianska spoločnosť v pôvodnom zmysle mala byť protiváhou štátu a garanciou občianskej kontroly.
V súčasnosti však funguje ako medzipriestor, ktorý umožňuje legitimizáciu moci pod zástavou participácie. Jej štruktúry sú prepojené s politickým a ekonomickým systémom cez financovanie, personálne väzby a rámcovanie diskurzu.
Výsledkom nie je autoritatívny režim, ale systém, ktorý sa prezentuje ako demokratický – práve preto, že občan môže byť symbolicky zapojený. Tým sa hlboký štát nestáva opozíciou demokracie, ale jej skrytou vrstvou.“
Kým demokracia v klasickom zmysle znamenala vládu ľudu, dnešná forma predstavuje vládu schválených procesov, ktorých legitimita sa odvodzuje od zdanlivej neutrality, nie od aktívnej občianskej moci.
V skutočnosti tak nejde o demokratizáciu moci, ale o demokratizáciu procedúr čím sa samotná moc stáva imúnna voči spätnej väzbe.
Kritika je označovaná za ohrozenie systému, zásahy sú tabuizované ako útoky na nezávislosť, a občan je redukovaný na pasívneho účastníka. Tak vzniká systém, kde nie je vládou ľudu, ale vládou vlastných ľudí navonok demokratickou, no fakticky oligarchickou.“
„Politik v súčasnom systéme nie je pokračovaním demokratického rozhodovania, ale jeho inštitucionálnym koncom. Po voľbách prestáva byť zástupcom ľudu v aktívnom zmysle a stáva sa súčasťou byrokraticko-právneho rámca, ktorý definuje mantinely jeho pôsobenia.
Demokracia končí tam, kde začína inštitucionalizovaný výkon moci nie preto, že by to bol systémový omyl, ale preto, že takto je systém zámerne nastavený. Vláda ľudu sa mení na správu systému, a politika sa transformuje na techniku udržiavania status quo.“
„Deep state možno chápať nie ako konkurenčnú moc voči štátu, ale ako systém, ktorý štát parazituje. Cieľom nie je zničenie štátu práve naopak, jeho stabilizácia v stave permanentnej slabosti, ktorý umožňuje nenápadný, ale trvalý prenos verejných zdrojov do súkromných alebo sieťovo kontrolovaných štruktúr.
Tento stav sa legitimizuje jazykovo („reformy“, „odbornosť“), procedurálne („transparentnosť“, „projekty“) a ideologicky („hodnoty“, „modernizácia“), no jeho výsledkom nie je funkčný štát, ale dlhodobo manipulovateľný mechanizmus redistribúcie moci a peňazí.“
„Represia v súčasnom systéme nie je brutalitou, ale sofistikovanou kontrolou priestoru, v ktorom môže alebo nemôže verejnosť konať. V systéme, kde je súkromný záujem previazaný s inštitucionálnou mocou, akýkoľvek pokus o presadenie verejného záujmu musí byť kontrolovaný.
Hannah Arendtová upozornila, že politika je priestorom verejného konania. V prostredí hlbokého štátu sa však práve tento priestor zmenšuje nie násilím, ale konštrukciou tichého súhlasu.
Represia je tak funkciou rovnováhy: aby sa systém nezrútil pod tlakom skutočnej demokracie.“ „Nejde o tyraniu. Ide o ochranu súkromného zisku pred verejnou mocou. Preto systém používa represie, ktoré vyzerajú ako pravidlá, zákony alebo ochrana demokracie. Ale v skutočnosti chránia iba privilegovaných.“
„Nemôžem poznať všetky detaily tohto systému – tie sú prirodzene skryté pred verejnosťou. No každý deň z neho presakuje viac než dosť: cez personálne nominácie, cez prideľovanie verejných zdrojov, cez tiché dohody, ktoré určujú smerovanie miest, obcí, štátu i justície.
Celá architektúra verejnej moci je poprepájaná sieťou lojalít a výhod, ktoré nie sú riadené z jedného centra – no majú spoločný cieľ: udržať tok moci, peňazí a vplyvu. V tomto zmysle nejde o konšpiračnú predstavu, ale o analytický popis systému, ktorému dnes môžeme dať meno deep state.“
„V prostredí systémovej nerovnosti a sieťovej moci nepredstavujú kozmetické reformy cestu k transformácii – ale formu kooptácie. Každý, kto vstupuje do systému s reformným slovníkom, no bez ochoty narušiť jeho štruktúru, je v skutočnosti uchádzač o miesto v hierarchii. Systém totiž neodmeňuje zmenu, ale lojalitu maskovanú reformnou rétorikou.“
Mechanizmy zmeny sú teoreticky formulovateľné – napríklad regulácia lobingu, posilnenie transparentnosti, občianska participácia s reálnym rozhodovacím vplyvom či obmedzenie ekonomických konfliktov záujmov.
Avšak tieto mechanizmy zlyhávajú nie preto, že by boli zlé ale preto, že sú aplikované v prostredí, ktoré má silný záujem na ich nefunkčnosti. Hovoríme o systéme, v ktorom sa zmena stáva dekoráciou, nie realitou.
V ktorom sa reformy stávajú technikou prežitia systému, nie jeho transformácie. Takto sa z legitímnych nástrojov stávajú alibi moci.
Preto skutočná zmena ak by mala byť účinná musí zasiahnúť samotné štruktúry prevodových pák a sieťových väzieb, ktoré držia systém pokope.
A tie sú v demokracii nie len zabetónované ale aj personálne prepojené s obrovským počtom ľudí, ktorí z tohto usporiadania profitujú
Liberálna demokracia nepredstavuje zmenu paradigmy proti sociálnej demokracie ale prdovšetkým zmenu modusu operandy deepstatu ale s jedinym výsledkom.
Pustite nás tam my to zmeníme aby status quo zostal zachovaný. Preto je radikálna zmena síce možná, ale za cenu konfliktu s celou etablovanou triedou. A to už nie je reforma. To je spoločenský prelom čiže revolučný proces.“
Hlboký štát v dobe globalizácie rovnako ako na lokálnej tak medzinárodnej úrovni naväzuje na vzťahy a sieťovanie kde sa prepájajú ekonomické a mocenské záujmy. Dnes to nazývame, lokaji, podrž tašky, zradcovia, či zapredanci. Pôsobia hybridne pre udržanie moci verejnosť jedno prehlásenie skutočnosť druhé. Deepstate si nevyberá politické strany ale politickú lojalitu.
A hoci sa môžeme smiať nad tým, že systém sa udržiava cez frázy o demokracii, stačí sa pozrieť okolo nás: v krajinách, kde to vrie, kde občania už neveria, kde štáty drží pokope len zotrvačnosť. A vtedy pochopíme, že hlboký štát nie je teória ale dôsledok.
A smiech bude posledným výdychom pred výbuchom.“ „Smejeme sa, lebo ešte máme na to silu. Ale vonku to vrie. Nie preto, že ľudia chcú revolúciu.
Ale preto, že systém im zablokoval všetky iné cesty.“