Zavedenie eura bolo prezentované ako najväčší míľnik európskej integrácie od čias Rímskych zmlúv. Očakávania boli obrovské, spoločná mena mala priniesť stabilitu, prosperitu a jednotu.
Namiesto toho sa euro stalo symbolom nerovnosti, ekonomickej nerovnováhy a strategickej manipulácie, ktorej dôsledky pociťujú najmä krajiny na periférii vrátane Slovenska. Všetky tie bláhové rozprávky o prosperite, hospodárskom raste ktorým sa oháňajú všetci politici bez výnimky nie sú pravda. Socdemáci či Liberáli vždy v podvode budú ťahať za jeden povraz. Ich mantry sú výplodom dobre vykalkulovaných ekonomických výstupov v kombinácii s reklamou ako všetky fiktívne pozitíva predstaviť ľudom ako neuveriteľnú spásu
Nemecko, stálo za geniálnym ťahom pod maskou integrácie. Po zjednotení Nemecka v roku 1990 čelil Berlín ekonomickej realite, ktorá bola vzdialená neskoršiemu obrazu „hospodárskeho giganta“. Západ musel absorbovať východnú ekonomiku. Dostatočne dobre rozpustiť východonemeckú marku .Náklady na zjednotenie boli obrovské, nezamestnanosť rástla a verejné financie boli pod tlakom. Navyše, silná nemecká marka, hoci symbol dôvery, bola pre exportérov príliš tvrdá. Dusila ich konkurencieschopnosť, brzdila rast.
Práve v tomto bode sa euro ukázalo ako záchranné lano. Zavedením spoločnej meny stratilo Nemecko bremeno silnej marky a získalo euro, ktoré bolo slabšie, pretože ho zdieľali aj krajiny ako Grécko, Portugalsko či Taliansko. Vytvoril sa umelý nástroj, ktorým sa marka nemusela podhodnotiť a Nemecko prijalo lacnejšiu alternatívu. Avšak tým sa nemecký export stal lacnejším a pre zahraničné trhy atraktívnejším, čím naštartoval nemecký ekonomický boom. Zároveň sa Berlínu otvoril prístup k lacnému kapitálu: vďaka dôveryhodnosti eurozóny si mohol požičiavať za historicky nízke úrokové sadzby, čo posilnilo investície a reformy.
Výsledkom bola totálna dominancia. Nemecko si upevnilo pozíciu hospodárskeho lídra, ovládlo eurozónu svojou disciplínou a prebytkami, a počas každej krízy diktovalo podmienky – Grécku, Taliansku, Slovensku. Euro v nemeckých rukách prestalo byť nástrojom solidarity. Stalo sa nástrojom mocenskej ekonomickej politiky.
Francúzsko a Taliansko sa dostali do sebaklamu o rovnosti. Francúzsko a Taliansko vstupovali do eurozóny s inými ambíciami. Francúzi vnímali euro ako politický projekt, ktorý mal zviazať Nemecko do spoločného rámca a zabrániť jeho dominancii. Taliani zas dúfali, že spoločná mena ich konečne ochráni pred chronickou infláciou a opakovanými devalváciami líry. Lenže prišla tvrdá realita. Spoločná mena totiž neznamenala len spoločné pravidlá ale hlavne znamenala stratu nástrojov menovej politiky, ktoré tieto krajiny dlhodobo používali na zachovanie konkurencieschopnosti. Devalvácia bola ich kľúčová zbraň a nakoniec zmizla. A s ňou aj možnosť pružne reagovať na krízy.
Zatiaľ čo Nemecko spustilo reformy trhu práce, znížilo dane a optimalizovalo podnikateľské prostredie, Francúzsko a Taliansko sa topia vo vlastnej rigidite doslova vo verejnom sektore, byrokracii, vysokej daňovej záťaži a slabom inovačnom potenciáli. Euro túto neschopnosť len zabetónovalo: bez menovej flexibility sa nemôžu dostať z dlhodobej stagnácie. V Taliansku sa prehĺbil verejný dlh, ktorý sa dnes blíži k neudržateľným výškam. Vo Francúzsku sa zvyšovala nezamestnanosť, najmä medzi mladými. V oboch prípadoch sa politická nespokojnosť zhmotnila do nárastu populizmu, nacionalizmu a nedôvery v samotný projekt eurozóny. Ukázalo sa, že euro nie je automatickým nositeľom rastu je len rámcom, v ktorom môžu slabí zomierať pomaly ale isto a silní diktovať podmienky.
Južná a východná Európa ostala v menovej pasce pod názvom euro. Vstup krajín ako Grécko, Portugalsko, Španielsko a neskôr Slovensko do eurozóny bol poháňaný očakávaniami. Do EMO nás vtlačili Socedemáci. Áno tí istí, ktorí dnes hovoria o akej si suverenite Slovenska. Tieto krajiny zámerne podhadzovali ľudom falošné nádeje aby verili, že spoločná mena im prinesie stabilitu, prístup k lacným úverom, zvýšenú dôveryhodnosť a príležitosť „byť pri stole“ s veľkými hráčmi. Cit: Byť v Jadre Európy!“ – Fico.
Lenže ľudia netušili, že euro pre nich nikdy nebude výťahom nahor, ale pascou, z ktorej niet úniku. Bez vlastnej meny štáty nemohli prispôsobovať kurz, keď ich ekonomiky zaostávali. Bez nástrojov menovej politiky nemohli reagovať na krízy. A ani to politické elity nechceli. Ekonomický rast fiktívnych tovarov a služieb sa plne prelína so zadĺžením krajiny. Nie ako porovnávacej hodnoty ale reálneho verejného dlhu!!!
Namiesto vyrovnávania regionálnych rozdielov sa euro stalo rozdeľovacím mechanizmom, ktorý cementoval rozdiely medzi severom a juhom, západom a východom a dokonca sa zhoršili regionálne rozdiely priamo vo vnútri štátov.
Slovensko je slizký premiant eurozóny a poslušný otrok. Slovensko prijalo euro v roku 2009. Meníme menu nie cenu !!
Všetky ekonomické boli v danom období najhoršie no napriek tomu sa Fico ponáhľal do EMU pozor nie do EU „!““ Slovensko ponáhľalo do eurozóny ako slizký pes ako „vzorová krajina“, pripravená splniť všetky maastrichtské kritériá, aj keby to malo znamenať vnútorný kolaps. Pretože elity už dostali finančné odmeny.
A čo sme za to dostali my? Nič. Doslova nič. Slovensko stratilo vlastnú menu, a s ňou možnosť akýmkoľvek spôsobom reagovať na ekonomické otrasy. Euro nám nezabezpečilo ani vyššiu životnú úroveň, ani rýchlejší technologický pokrok, ani finančnú nezávislosť. Naša ekonomika ostala závislá od montážnych liniek, automobilového priemyslu a zahraničných reťazcov. Bankový sektor je v cudzích rukách, zisky odchádzajú do zahraničia, inovačný sektor je zanedbaný. Životná úroveň sa nezvýšila porástli platy aj ceny. Podvodníci a kšeftári a veľké firmy napojené na eurofondy a štátny peňazovod prudko zbohatli. Štastie majú tí ktorí sú v týchto firmách zamestnaní. Tí sú akousi výkladnou skriňou prosperity. aby sa dalo ukázať aha nemáme sa zle !
Eurofondy, ktoré mali priniesť rozvoj, sa z veľkej časti rozkradli cez predražené tendre, zbytočné projekty a klientelizmus. Verejné služby – školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra ostali v dezolátnom stave. A pritom sme sa vzdali všetkého, čo tvorí hospodársku suverenitu: menovej politiky, kontroly nad bankovým sektorom, strategickým investovaním. Zostali nám len príkazy z Bruselu, ktorým poslušne prikyvujeme – bez možnosti zasiahnuť, bez možnosti protestovať.
Slovensko sa stalo najposlušnejšou kolóniou eurozóny. Má euro, ale nemá nástroje. Má stabilitu, ale nemá rast. Má Brusel, ale nemá seba. Nemýľte sa Ficovými rečami o suverénej politike, je to na smiech. Pretože ani netušíte čo je suverenita! Politici sú gašpari sú to komedianti ktorí na vonok hrajú drámu no v skutočnosti za oponou spolu pijú kávu. Majú ľudia schopnosť to pochopiť ? NIE!
Euro je zrkadlo európskej ilúzie. Euro nebolo projektom rovnosti. Bolo projektom asymetrie, ktorý umožnil silným zabezpečiť si stabilitu na úkor slabých. Nemecko si zaistilo exportnú dominanciu, Francúzsko stratilo vplyv, Taliansko uviazlo v dlhovej pasci a krajiny ako Slovensko zaplatili najvyššiu cenu: cenu za účasť v hre, kde nemajú vlastné figúrky.
Euro sa dnes používa ako symbol jednotnej Európy. No v skutočnosti je to mena nerovnováhy, ktorá slúži tým, čo si ju dokážu ohnúť. A kým sa mení rétorika v Bruseli, kým sa oslavuje „úspešný projekt spoločnej meny“, na periférii Európy sa krváca v tichosti, bez nádeje na zmenu.
Možno preto, že vám stále niekto opakuje, ako HDP rastie. Možno preto, že vidíte pár zbohatlíkov a ľudí, ktorí pracujú vo firmách napojených na veľký biznis a poberajú výrazne vyššie platy než ostatní. Práve títo vytvárajú ilúziu, že Slovensko prežíva mimoriadny hospodársky rozkvet. Realita je však iná. Mnohé z týchto firiem sú úzko prepojené so štátom – cez štátne dotácie, eurofondy, projektové schémy a rôzne formy prerozdeľovania.
HDP sa prezentuje ako zázrak, ale často sa pritom ani nerozlišuje medzi nominálnym a reálnym HDP. Medzitým skutočný štátny dlh prekročil hranicu 80 miliárd eur. Nie, to nie je len o Matovičovi. Je to dôsledok dlhoročného pôsobenia každého, kto sa podieľal na systematickom rozkrádaní Slovenska a jeho postupnom zatláčaní do pozície závislého člena EÚ počas posledných 35 rokov. Ďakujte Socdemákom, Liberalom, Republikánom, ďakujte Demokratom, KDH akom , ďakujte ďalším narušeným politikom, ktorí jediní z toho majú profit. O tomto však bude reč v inom článku.