Kľúčovým aspektom v neoliberálnej ére je transformácia – prenastavenie sociálnej demokracie z protagonistu silného štátu a kolektívnej solidarity na správcu liberálneho poriadku. Výsledkom je stav, v ktorom sociálna politika plní len symbolickú, nie transformačnú funkciu – ide o falošnú sociálnu politiku. Netreba si dávať ilúzie, že liberáli sú tu od včera, omyl liberálna demokracia v západnej Európe nastúpila svoju cestu na prelome 70-80 rokov dvadsiateho storočia.
Na plno pohltila náš štát koncom roka 1999. Sociálnodemokratické strany sa prispôsobili logike trhu, prijali paradigmu nízkej štátnej intervencie a opustili ambície systémovej zmeny.
Socdemák vždy trestá malého podnikateľa a veľkým sa nikdy nič nestane. No prezentácia verejnosti bude , pozrite ako sme s nimi zatočilo. V tomto kontexte sa štát už nesnaží regulovať trh v prospech verejného záujmu, ale skôr vytvára podmienky pre jeho hladké fungovanie – aj za cenu prehlbovania sociálnych nerovností. Jednou z dominantných politík socdemákov je predávanie štatu rovnako ako liberálmi v duchu liberálnej ekonomiky.
Nejde len o privatizáciu podnikov ale o privatizáciu pôdy predaj pozemkou, vládne stimuly pre investorov a podobne. Prečo sa Saková snaží Číňanom predať naše pozemky a potažmo celé Slovensko kde to ešte má zmysel ?! Jedným z najvýraznejších nástrojov tejto stratégie je dotácia ako politické divadlo.
Dotácie a transfery sú síce prezentované ako prostriedky podpory zraniteľných skupín alebo rozvoja regiónov, no v skutočnosti často slúžia na udržiavanie status quo. Ich účinok býva krátkodobý, selektívny a podmienený – nejde o systémovú redistribúciu bohatstva, ale o minimalizáciu sociálneho napätia. Štát pritom čoraz viac outsourcuje svoje funkcie – či už na trh, alebo na tretí sektor – a zároveň sa vyhýba dlhodobým investíciám do verejných služieb, ako je zdravotníctvo, školstvo či bývanie.
V praxi to znamená, že namiesto budovania spravodlivejšej spoločnosti dochádza k reprodukcii nerovností pod zámienkou solidarity.
Neoliberálna logika efektivity, konkurencieschopnosti a individualizmu infiltruje aj oblasti, ktoré by mali byť výsostne verejné. Zdravotná starostlivosť sa komodifikuje, vzdelanie sa privatizuje a bývanie sa mení na investičný nástroj. V tomto prostredí je sociálna politika zredukovaná na marketingový nástroj politickej legitimity, nie na skutočný nástroj sociálnej spravodlivosti.
Falošná sociálna politika tak vytvára ilúziu starostlivosti, zatiaľ čo reálne umožňuje prehlbovanie systému, ktorý pracuje v prospech úzkej ekonomickej elity. Občania sú udržiavaní v stave závislosti na štáte, ktorý už však neplní funkciu kolektívneho ochrancu, ale správcu spoločenských dôsledkov deregulovaného trhu. Sociálny štát sa neobnovuje, ale simuluje, čím sa narúša dôvera v politiku ako nástroj zmeny.
V dôsledku toho čelíme nielen sociálnym krízam, ale aj kríze politickej reprezentácie. Politika sa vyprázdňuje, stratila schopnosť artikulovať alternatívy a degeneruje na manažovanie problémov formou manažérov – ktorí sú dosadzovaní ako odborníci. Je to marketingové divadlo, na národ ktorý žiada po zmene a vytýka vládam že zlyhali.
Ale nemusíte sa obávať že dôjde k zmene. K žiadnej zmene nepríde pretože liberál sa bude fotiť pritom keď vám bude škodiť ale socdemák to bude tajiť a keď ho pritom chytia bude sa tváriť že ten na fotke nie je on. A status quo ? To zostane zachované pre ďalšie generácie.