Uvažujme spolu téma je rozsiahla preto som vybral dnes prvú časť, pripojte sa svojim podnetným komentárom.
Demokracia sa mala aplikovať len ako usporiadanie spoločnosti voči politike. Mala by byť nástrojom na určenie toho, ako moc spravodlivo rozdeliť, ako zaručiť striedanie zodpovednosti, ako minimalizovať riziko tyranie. A tam je koniec.
Demokracia nemala nikdy preniknúť do iných oblastí ako je trh, spoločnosť, inštitúcie alebo dokonca procesy samotné.
Práve demokratizácia všetkého je začiatkom rozkladu. Keď demokratizujeme inštitúcie, strácajú autoritu. Keď demokratizujeme trh, stráca pravidlá.
Keď demokratizujeme spoločnosť, stráca hierarchiu. A keď demokratizujeme procesy, stratíme schopnosť rozhodovať. Demokracia sa z organizácie moci zmenila na ideológiu rozkladu.
Základné poučenie: Demokracia nie je záruka rovnosti. Nie je ani ochrana slabých. Je to len priestor, kde sa všetci môžu pokúšať prežiť. Nič viac. A ak to nezvládnu? Ich problém. Demokracia ti nedá vankúš pod hlavu, nedá ti šancu znova, nedá ti spravodlivosť. Dá ti len arénu.
Práve preto je dnes demokracia formou sociálneho darwinizmu. Nie toho zverského, ale rafinovaného. Všetci formálne môžeme. Ale prežije ten, kto sa dokáže prispôsobiť, manipulovať, ovládať.
To nie je chyba. To je podstata. Demokracia simuluje rovnosť ako sociálny darwinizmus simuluje prirodzenosť. Oba systémy tvrdia: „Všetko je otvorené.“ Ale oba systémy vedia, že nie všetci majú rovnakú šancu.
Heyek ani Smith nikdy netvrdili, že by si mal niekomu pomáhať. Ídeál bol: sloboda ako priestor bez donucovania. A čo je prirodzené? Vojsť na lúku, nadýchnuť sa, bežať, kam chceš. Ale musíš si byť vedomý, že tam niekde číha silnejší.
Každý je slobodný, keď beží cez lúku. Ale len do momentu, kým ho realita nedobehne. A potom prichádza plač. Volania o spravodlivosť. O rovnosť. A štát?
Demokracia dá hlas. Nie ochranu. Nie garant. Nie výsledok. Len možnosť hrať. A potom sa divíme, keď silnejší hru vyhrávajú.
Demokracia nepadla. Demokracia sa ukázala. A to, čo vidíme, je jej pravá tvár. Bez ideálov. Bez floskúl. Len čistá aréna, kde slabý možno smie hovoriť, ale nikdy nedokáže ovplyvniť pravidlá hry. A preto musíme prestať klamať samých seba.
Demokracia nie je nádej. Je to len prostredie bez istôt. Niekto to volá sloboda. Iný len neustály boj o svoje práva ktoré nikdy nedosiahne. A aké sú tie práva ?
Aby bolo jasné, nevieme čo vlastne má byť píšeme o tom čo je a pritom sa to nikdy nemôže naplniť!