Pozri sa, ako sme závislí. Na memečkách, videách, postoch, reels, stories. Ak ďalší okamih nepríde hneď, ak sa nový podnet nezjaví do sekundy, opúšťame skupinu, vypíname, scrollujeme ďalej. Zvykli sme si na svet, kde čakanie bolí viac ako klamstvo.
Nepotrebujeme pravdu. Potrebujeme podnet. Potrebujeme dopamín. Potrebujeme, aby nás niečo trhlo z nudy, zo samoty, z nepohodlia. A najmä, aby to netrvalo dlho.
Stali sme sa konzumentmi dát, nie myšlienok. Čítame, ale nevyhodnocujeme. Pozeráme, ale nechceme vidieť.
Sme zahltení informáciami, ktoré nemajú váhu, pretože ich nemáme kedy spracovať. Pretože ich ani nechceme spracovať. V skutočnosti nechceme vedieť chceme sa cítiť.
A tak sa z každého statusu stáva droga. Nie metaforicky. Biochemicky. Rýchly vtip, rýchly hnev, rýchla slza. Každý meme je dávka. Každý like je odmena.
Sme ako laboratórne myši, ktoré stláčajú páčku. Ale my tou páčkou „scrollujeme“. Myšlienka, ktorá nás núti zastaviť sa, je nepriateľ. Text, ktorý treba čítať pomaly, je „nezdieľateľný“. A človek, ktorý kladie nepríjemné otázky, je nekomfortný. V horšom prípade „toxický“.
To isté sa deje v politike. Hľadáme riešenia lusknutím prsta. Nie skutočné riešenia, ktoré bolia a trvajú, ale príbeh, ktorý si môžeme pustiť. Video, ktoré nevyrieši problém, ale na pár sekúnd zníži úzkosť. Ilúziu, ktorá nás uistí, že niečo sa deje, aj keď sa nedeje nič.
Spomínate si na byty? Tie, čo mali stáť do štyroch rokov, s výhľadom, hypotékou zadarmo a nádejou zabalenou prázdnych rečiach? Tie, ktoré nikdy nestáli. A ani nemohli stáť lebo neboli politickým snom, ani urbanistickým plánom boli iba plagátom preto aby sa iní nakŕmili zatiaľ čo vy ste čakali.
Napriek tomu sa ľudia bláznili. Zajtra budú bývať. Zajtra bude lepšie. Zajtra… stačí zdieľať, veriť a voliť.
Z tmy vychádzajú postavy, čo roky mlčali ale teraz nám kážu o morálke s výrazom spasiteľov. Konzumenti hltajú videá ako kritickú ilúziu budúcej zmeny , nie preto, že im veríme, ale preto, že chceme veriť niečomu.
Iní nám s drahými hodinkami a drahých oblekoch vysvetľujú ako už bude dobre keď budeme stáť na križovatke zdeformovaného kompasu ktorý aj tak len ukazuje západ. Či vizionárske karikatúrne mládežnícke postavičky z komiksov, ktoré jazykom liberála veria v obrodu Slovenska.
Z politiky sa stal priemysel nádeje. Nie nádeje ako cnosti, ale nádeje ako služby. Namiesto programov dostávame videá. Namiesto vízií dostávame reels.
Namiesto odvahy dostávame vizuály a vízie ktoré sú paródiou vyfotených politikov na bilboardoch, ktorí hľadia do blba a tvária sa že vidia zmysel. A my im to žerieme.
Pretože nechceme byť konfrontovaní s tým, že budúcnosť nie je zadarmo. Že si ju nemôžeme predplatiť ako balík s obsahom. Že si ju musíme odžiť.
Čo v mysli si objednáš, to na skle do pol noci máš! A to je zásadná chyba. Túžime po svete, ktorý reaguje okamžite. Chceme politiku na jedno kliknutie, štát ako eshop. Realitu, ktorá sa prispôsobí nášmu rozmaru nie takú, ktorú by sme museli formovať, opravovať, niesť. Život ako feed. Budúcnosť ako wishlist.
Zabudli sme, že nie všetko, čo sa dá predstierať, sa dá aj skutočne prežiť.
Skutočné veci ako dôvera, vzťahy, spravodlivosť či zmena nechodia na donášku.
Neprídu ani dnes, ani zajtra, ak pre ne nič neurobíme. A predsa sme si zvykli, že ak niečo nepríde do 24 hodín, tak to „nefunguje“. Nemýľme sa , to my nefungujeme!
Táto pohodlnosť nie je len civilizačná únava. Je to kultúrna lenivosť, ktorá sa maskuje ako pokrok. A je to nebezpečné.
Lebo ak raz uveríme, že si môžeme objednať riešenie, prestaneme veriť v hodnotu úsilia. A bez úsilia nemá žiadna zmena šancu.