Politické dejiny sú plné príbehov o ľuďoch, ktorí sa z ničoho stali niečím – alebo si aspoň niečo také o sebe nechali veriť. Ale príbeh o tom, ako bezcharakterní ľudia, ktorí nikdy nič nevedeli, nikdy nič nerobili a nikdy nikde neuspeli, sa vyšvihli do pozícií moci, nie je len zaujímavý. Je to príbeh, ktorý by mal byť pre každého varovaním.
Začalo to snahou o sebapresadenie. Ľudia, ktorí nevedeli nič iné než hrať rolu bezchybného politického korektného lídra, sa začali objavovať v správach a na pódiách. Ich imidž bol dokonalý – usmievavý, prístupný, politicky korektný, dokonale balancujúci na vlne populizmu, ktorý sa zdá byť čoraz populárnejší medzi tými, ktorí hľadajú niekoho, kto im dá pocit, že majú hlas. A hoci ich predchádzajúca história neukazovala nič zásadného – žiadne úspechy, žiadne skutočné výsledky, len prázdne slová – práve toto prázdne sebapresadzovanie sa stalo ich najväčšou zbraňou.
Politika je totiž zaujímavá v tom, že nezáleží na tom, čo robíte, ale na tom, ako to predávate. A takto sa aj títo politickí „lídri“ dostali z ulice priamo do „paláca“. Ich schopnosť presadiť sa nevyplývala z ich skúseností, ale z ich schopnosti manipulovať s verejnosťou, prezentovať sa ako tí „správni“ lídri, ktorí rozumejú potrebám ľudí, aj keď v skutočnosti o nich nevedia nič.
V súčasnej dobe sa politika stáva skôr umením vymýšľať imidž než skutočnými činmi. Títo lídri sú majstrami v prezentácii na sociálnych sieťach. Zverejňujú svoju dokonalú tvár v luxusných oblekoch, s drahými hodinkami a v prestížnych reštauráciách, kde sa usmievajú do kamery. Práve tieto symboly prestíže a luxusu sú to, čo priťahuje verejnosť – a nie skutočné riešenia problémov, ktoré trápia spoločnosť. Sociálne siete sa stali ich nástrojom na udržiavanie tejto ilúzie dokonalosti, kde sú ich životy prezentované ako neustále oslavy a úspechy.
Mnohí sa tvária, že im nejde o moc, že majú peňazí dostatok, že chcú byť len odborníkmi. Ale pravda je taká, že moc sú peniaze a peniaze sú moc. Tieto prázdne slová o „záchrancoch“, ktorí majú čisté úmysly, sú len ďalším nástrojom na sebaprezentáciu. V skutočnosti ide iba o to, ako sa čo najlepšie v predstavení „som tu pre ľudí“ umiestniť na stoličku, z ktorej sa bude ťažiť. Títo politickí lídri, ktorí na sociálnych sieťach vytvárajú obraz nezaujatých „expertov“, v skutočnosti hľadajú len svoje vlastné pohodlie a moc.
A potom prišlo sklamanie. Tí, ktorí im verili, ktorí na nich stávkovali ako na svoju jedinú šancu, zrazu zistili, že ich narcistická figúrka, ktorá sa im na chvíľu páčila, vôbec nie je tým, čím sa zdala byť. Tí, ktorí ju volili, sa náhle ocitli v pozícii, kde ich očakávania padli na tvrdú realitu. Figúrka, ktorá mala priniesť zmenu, sa rozplynula a namiesto sľubovaných zázrakov prišlo len vyprázdnené slová.
A čo je na tom najhoršie? Že aj tí, ktorí s touto „figúrkou“ prehrali, nevedia, že by sa ich vlastná figúrka na nich, ak by bola na ich mieste, správala úplne rovnako. Pretože, aj keď sa postavia na pódium a vyhlasujú, že sú tu pre ľudí, ich cieľom nikdy nebolo niečo iné než to, aby sa dostali k moci. Ako sa vraví: „Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.“ A v tomto prípade je táto cesta ešte priesvitnejšia než kedykoľvek predtým.
Tak ako už mnohokrát v histórii, národu ostanú len oči pre plač. A to nie len preto, že zvolili niekoho, kto ich sklamal, ale preto, že tento bezcharakterný líder sa na nich jednoducho vykašle, keď sa dostane na vrchol. Skutočná moc sa totiž netvorí v tom, čo sľúbite, ale v tom, čo dokážete skryť pred očami tých, ktorí vám verili.
A toto nie je len prípad konkrétneho „lídra“, ale i širší problém bezcharakterných jednotlivcov, ktorí sa dostávajú do politiky. Nezáleží na tom, že nikdy nevedeli nič, nikdy nič poriadne nespravili a nikdy sa nepresadili nikde inde. Keď sa pozrieme na politiku ako celok, zistíme, že mnohí z týchto ľudí sa dostávajú na pozície, ktoré im dávajú možnosť využiť situáciu na vlastný prospech. Ich jediným cieľom je pohodlná stolička a plná peňaženka. A práve to je motivácia, ktorá ich poháňa.
Sú to ľudia, ktorí sa nám predstavia v drahých oblekoch, nosia „reprezentatívne“ hodinky a rozprávajú, ako geniálne chápu všetky problémy, no v skutočnosti len generujú prázdne slová, ktoré nemajú žiadnu hĺbku. Ich kárované sako sa stáva symbolom ich falošného štýlu a ich slová nie sú ničím iným než povrchným nástrojom, ktorý má zaujať. A naivní ľudia im uveria, pretože si myslia, že konečne našli lídra, ktorý ich spasí.
Takto sa politika stáva neustálym kolotočom, v ktorom sú jediné víťazstvá pre tých, ktorí dokážu presne vymedziť, ako sa majú hrať hry, ktoré sa nikdy nezohľadňujú v prospech bežného človeka. Na konci dňa sa národu dostáva len ilúzie, že niečo zmenili. A v skutočnosti zostáva len spomienka na to, ako sa ďalší bezcharakterný človek dostal do „paláca“, aby vo svojom pláne pokračoval.
Aj keď sa odtiene politikov líšia, stále vychádzajú z čiernej. Bez ohľadu na to, ako sa snažia prezentovať, ich skutočné úmysly a motivácie sú stále rovnaké – moc, peniaze a kontrola. A keď sa objavia na vrchole, zistíme, že za tou skvelou prezentáciou stále stojí len ďalšia verzia toho istého starého systému, ktorý nás nikdy neoslobodí, ale len drží v zajatí.
Nevadí. Volili sme menšie zlo, aj keď je prezlečené v pozlátku, je to stále len rovnaké zlo.