Západ, ktorý zomiera vo vlastnej hlave predstavuje „Modernitu ako civilizáciu úzkosti.“ Západ je dnes posadnutý svojím vlastným koncom. Nie preto, že by ho pohlcovali nepriatelia zvonku, ale preto, že sám seba uväznil v nekonečnej fantázii úpadku. Každé voľby sú „posledné“, každá kríza „existenčná“, každý odpor „útokom na hodnoty“.
Tento stav nie je len politickým postojom, ale psychologickým syndrómom. Nazvime ho occidensfragofóbia –patologický strach z rozpadu západnej civilizácie.
Liberálna kultúra, kedysi hrdá na svoju racionalitu a emancipáciu, dnes čoraz častejšie mobilizuje strach. Populizmus, klimatická katastrofa, návrat autoritárstva všetko sú to reálne problémy, no ich interpretácia nadobudla rysy neurotickej úzkosti.
Ako poznamenal Erich Fromm, „útek od slobody“ sa často maskuje ako jej obrana. A tak vzniká paradox: liberálny poriadok sa oslabuje nie pre nedostatok nepriateľov, ale pre ich fantazmatické rozmnoženie.
Vzniká tak kolektívna paranoia: hypochondria civilizácie. Za dverami je Rus všade sú nepriatelia slobody.
Freud už v roku 1929 v Nespokojnosti v kultúre písal, že civilizácia neustále balansuje medzi túžbou po istote a strachom zo straty kontroly. Dnes sa tento mechanizmus prejavuje ako kolektívna hypochondria: Západ denne umiera vo svojej hlave, dávno predtým, než sa stane čokoľvek reálne.
Kým konzervatívne diskurzy varujú pred „stratou tradície“, liberálny diskurz pracuje s rovnako dramatickou rétorikou len s opačným znamienkom: „Demokracia je na pokraji kolapsu“, „fašizmus je späť“, „práva menšín sú ohrozené“. Tento naratív funguje ako psychologická droga: udržiava mobilizáciu, ale vedie k chronickej úzkosti.
Výsledkom je spoločensko-politická hystéria. Ak každý nesúhlas znamená „útok na demokraciu“, ak každá voľba je „posledná“, potom mizne priestor pre dialóg. Ako píše Arendtova, „strach je podstatou každého teroru“ a v tomto prípade je terorom permanentný stav alarmu.
Vzniká to predovšetkým v hlavách politikov, prenáša sa to médiami a algritmami ktoré spolu tvoria továreň na strach.
Prečo sa táto úzkosť tak rýchlo šíri? Pretože sa stala komoditou. Politici objavili, že najlepším spôsobom, ako mobilizovať voliča, nie je ponúknuť víziu, ale vyvolať úzkosť: „Ak prehráme, je koniec civilizácie.“ Už nikdy nebude sloboda , nebudeme behať holí nedáme si kožené masky. Je to náš koniec,. My musíme bojovať! 
Médiá a sociálne siete sú amplifikátormi tohto stavu. Guy Debord vo svojej Spoločnosti spektáklu tvrdí, že moderný človek konzumuje realitu ako obraz a dnes konzumuje najmä obrazy katastrofy. Algoritmy navyše zistili, že strach predáva lepšie ako pokoj. Čím väčšia panika, tým viac klikov, tým viac reklamy.
Výsledkom je permanentný režim apokalyptickej signalizácie: kríza nie je výnimkou, ale normou. V takom prostredí je úzkosť nielen emocionálnou reakciou, ale aj ekonomickým zdrojom.
Problémom je že fenomén occidensfragofóbie sa stal patologickým. Ako vyzerá spoločnosť, ktorá verí vo svoj koniec ešte predtým, než príde? Apokalyptická rétorika: Každé voľby sú „o všetkom“. Je koniec, rusi nás pohltia , toto vám nikdy nezabudnem prehrali sme. Nastupuje démonizácia nesúhlasu: Oponent nie je politickým protivníkom, ale „nepriateľom demokracie“. Dochádza k samonaplňujúcemu sa proroctvu: Spoločnosť sa psychicky rozkladá skôr, než príde reálna hrozba.
Psychosociálne dôsledky sú dramatické: zánik dôvery, radikalizácia, agresivita. Každý nesúhlas sa interpretuje ako útok, každý dialóg ako slabosť. Ako poznamenáva Bauman, „tekutá modernita“ je priestorom, kde sa strach stáva trvalým stavom – a preto sa politický diskurz mení na permanentnú mobilizáciu proti imaginárnym hrozbám.
Vzniká panický liberálny strach ktorý nesie paradox. Francis Fukuyama kedysi vyhlásil „koniec dejín“. Dnes sa zdá, že dejiny sa vrátili no nie v podobe reálnych katastrof, ale ako obsesívny fantóm.
Liberálny Západ sa bojí „straty liberálnej demokracie“ tak veľmi, že sa mení na jej karikatúru: intolerantný voči odlišným názorom, autoritatívny v mene „ochrany hodnôt“, hysterický voči všetkému novému.
Fromm by povedal, že tento stav je „útekom od slobody“: sloboda je príliš neistá, preto radšej prijmeme paternalizmus v podobe algoritmov, cenzúry či ideologickej disciplíny.
Západ si však dnes apokalypsu nielenže predstavuje, ale aj inscenuje deň čo deň, vo svojich médiách, vo svojich algoritmoch, vo svojich politických kampaniach. Západ, ktorý denne inscenuje svoj kolaps, nie len že riskuje ale robí všetko preto aby ho skutočne privolal.
On raz príde. história sa mení v špirále, otázku si budú musieť položiť liberáli či ortodoxní liberáli! Ako sa so situáciou vysporiadate?
Nuž milí liberáli budete to mať ťažké začnite sa na to pripravovať Každý chviľku ťahá pilku a vy ste ju od 89 už ťahali dlho 