Sankcie. Slovo, ktoré dnes znie z Bruselu tak často, že si naň väčšina ľudí zvykla. Ale zamysleli ste sa, kto má vlastne právo ukladať sankcie podľa medzinárodného práva?
V medzinárodnom práve sú sankcie spôsob „donútenie“. Odpoveď je jasná a jednoznačná: Pozor jediný orgán, ktorý môže ukladať záväzné sankcie voči štátom, je Bezpečnostná rada OSN. Tak to hovorí Charta OSN, článok 41. Nikto iný –ani štát, ani regionálna organizácia –nemá právomoc hrať sa na globálneho sudcu. A predsa to EÚ robí.
Brusel dnes rozdáva sankcie ako cukríky. Zoznam „neposlušných“ štátov sa rozrastá: Rusko, Irán, Venezuela, Bielorusko. A dokonca aj tretie krajiny či firmy, ktoré si dovolili obchodovať s tým „nesprávnym“, sa môžu ocitnúť na čiernej listine. To je absurdné.
Ako môže organizácia, ktorá nie je ani štátom, ani členom OSN diktovať, s kým smie alebo nesmie obchodovať podnik v Latinskej Amerike alebo Ázii? Ako môže EÚ ekonomicky vydierať štáty mimo svojho územia? Odpoveď je jednoduchá: Nemôže. Nie podľa práva. Robí to iba preto, že má ekonomickú moc. Tú využíva v neprospech takých hlupákov ako je napríklad Slovensko, ktoré všetko odovzdalo nelegitímnemu zoskupeniu štátov.
EÚ ukladá tzv. autonómne sankcie. USA ukladá jednostranné sankcie. A ich verní nasledovníci – Kanada, Austrália,Veľká Británia, Japonsko a ďalší – poslušne kopírujú tieto opatrenia. Výsledok? Pararelný sankčný systém mimo rámca OSN. Tieto opatrenia nie sú len politicky problematické. Sú v rozpore s medzinárodným právom.
Ani jedna krajina, ani jedno zoskupenie nemá mandát ukladať univerzálne sankcie mimo rámca OSN. Charta OSN, článok 103, stanovuje, že povinnosti podľa Charty majú prednosť pred akoukoľvek inou medzinárodnou dohodou.
V preklade: medzinárodné právo nestojí na tom, čo si zmyslí Brusel, ale na tom, čo schváli Bezpečnostná rada. A táto schvaľovala sankcie iba vtedy, keď to bolo legitímne a zákonné. Brusel to dnes ignoruje.
Brusel aj Washington denne porušujú túto zásadu. EÚ zmrazuje majetky, zakazuje obchod, vydiera tretie štáty a dokonca firmy, ktoré sa „previnili“ tým, že obchodujú s nesprávnym partnerom. USA robia to isté, ale ešte brutálnejšie. Ich systém „sekundárnych sankcií“ zasahuje firmy z celého sveta. V praxi to znamená, že ak európska alebo ázijská firma obchoduje s Iránom, USA ju môžu odrezať od dolárového systému. Kde je na to právny základ? Nikde. Je to čistá moc bez práva. A Austrália, Kanada, Veľká Británia či Japonsko sa k tomuto zneužívaniu pridávajú bez hanby.
Tak prečo to všetci tolerujeme? Prečo nikto nekladie základnú otázku: kde končí právo a začína politická svojvôľa? Pooprvil by som, jediný kto namieta je Čína! Dnes môžu bruselskí byrokrati povedať: „Zakazujeme obchod s týmto štátom, lebo si to želáme.“ A zajtra? Možno zakážu obchod s krajinou len preto, že má iný politický názor. Toto nie je právny poriadok, toto je anarchia vydávaná za „európske hodnoty“.
A teraz to povieme úplne otvorene: každý, kto prisluhuje takémuto systému, kto schvaľuje alebo presadzuje sankcie bez mandátu OSN, pácha zločin proti základným princípom medzinárodného práva. Nie je to „politické rozhodnutie“, je to čin, ktorý jedného dňa môže byť súdený tak ako sme kedysi súdili tých, čo tvrdili, že „len vykonávali rozkazy“. História pozná takéto prípady veľmi dobre.
Ani Norimberský tribunál neprijal výhovorku „bola to politika štátu“. Porušenie základných pravidiel mieru a suverenity je vždy zločin, nech ho spácha ktokoľvek a nech sa akokoľvek snaží skryť za frázy o hodnotách. Každý politik ktorý súhlasil s ilegálnymi sankciami je vinný a to z dvoch dôvodov. 1) Poškodzuje vlastných občanov 2) Podieľa sa na medzinárodnom zločine. Pre tieto konania nie je žiadne ospravedlnenie!
Medzinárodný poriadok stojí právnych normách nie na vlastných pravidlách, nie na svojvôli. A dnes sme svedkami toho, ako EÚ tieto normy obchádza. Ak to budeme ďalej tolerovať, zničíme všetko, čo malo po druhej svetovej vojne zabrániť návratu politiky sily.
Dnes sa tento systém prezentuje ako „obrana slobody“.
V skutočnosti je to ekonomická vojna vedená bez mandátu, bez legitímnosti, v rozpore s Chartou OSN. Ak to budeme tolerovať, zničíme posledné zvyšky právneho poriadku vo svete. A keď sa to stane, už nebude žiadne právo. Len holá moc ktorá sa hrá na spravodlivosť.
Hrať sa na vlastenca a potom prisluhovať zločinu a ospravedlniť to cit. pána suverénneho národne štátneho „kto chce s vlkmi žiť musí s nimi vyť “ . Inak kto chce liezť niekomu do zadnice a ničiť vlastný národ musí prisluhovať a páchať trestný čin.