Keď sa pozrieme na základné princípy medzinárodného práva, všetko je na prvý pohľad jasné. Štát je zvrchovaný, rozhoduje o vlastných zákonoch a nikto mu nemôže diktovať, čo má robiť. Aspoň tak to hovorí Charta OSN, článok 2 ods. 1: „Organizácia je založená na zásade suverénnej rovnosti všetkých svojich členov.“ To znamená, že každý štát má najvyššiu moc na svojom území a je právne nezávislý. Lenže realita Európskej únie je úplne iná.
Formálne sme suverénni, ale v praxi? Naše zákony sa musia skloniť pred právom, ktoré neprijali naši občania, ale inštitúcie v Bruseli. A to je právny aj demokratický paradox, ktorý sa doteraz iba maskuje frázami o integrácii, solidarite a „európskych hodnotách“.
Kým klasické medzinárodné právo funguje na dohode medzi suverénnymi štátmi, ktoré môžu kedykoľvek z dohody odísť (napr. Viedenský dohovor o zmluvnom práve, čl. 54 – „Zmluva môže byť ukončená so súhlasom všetkých zmluvných strán“), právo EÚ ide úplne inou cestou.
Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (prípad Costa vs. ENEL, 1964) má právo EÚ nadradenosť nad vnútroštátnym právom. A čo je ešte závažnejšie, nariadenia EÚ (čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ) majú priame účinky, čo znamená, že platia priamo v členských štátoch bez potreby ich premeny do národných zákonov. Inými slovami – slovenský parlament môže schváliť zákon, ale ak odporuje nariadeniu EÚ, je neplatný. Toto nie je len právna technikália, toto je úplná zmena paradigmy suverenity.
A teraz sa pozrime na našu ústavu. Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR hovorí: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“ O pár strán ďalej však nájdeme čl. 7 ods. 2, kde sa píše: „Právne záväzné akty Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ Takže sme vraj zvrchovaní, ale cudzie právo má prednosť pred naším. Ako inak to nazvať než oxymoron? Tento rozpor nebol nikdy vyriešený právne – iba politicky. Elity sa rozhodli, že to tak bude, a ľud sa na nič nepýtali.
Ako sme sa do toho dostali? Spomeňte si na rok 2005, keď Francúzsko a Holandsko v referende odmietli Európsku ústavu. Demokracia zafungovala – ľudia povedali NIE. Ale Brusel to nevzdal. Vzal text ústavy, odstránil vlajku a hymnu, premenoval ho na Lisabonskú zmluvu (2007) a pretlačil cez parlamenty. Referendá? Zabudnite. Len Írsko hlasovalo, a keď povedalo nie, hlasovalo druhýkrát, až kým „nebolo správne“. Takto sa rodí dnešná EÚ – nie vôľou občanov, ale vôľou technokratov a lobistov.
Lisabonská zmluva (účinná od 1. 12. 2009) úplne zmenila charakter únie. Z ekonomického spoločenstva sa stala politická entita s právnou subjektivitou (čl. 47 Zmluvy o EÚ), vlastnými inštitúciami, menovou politikou, dokonca aj zahraničnou agendou. A to všetko bez toho, aby sa ktokoľvek pýtal občanov členských štátov, či to chcú.
Hovoria nám, že EÚ je demokratická, lebo máme Európsky parlament. Ale vieš, čo tento parlament nemôže? Navrhovať zákony. To môže len Európska komisia – orgán, ktorý nikto priamo nevolí. Komisia je faktická vláda EÚ, zatiaľ čo Rada ministrov a Európska rada rozhodujú v zákulisí. Občania k nim nemajú žiadny priamy vzťah. Národné parlamenty sa môžu „vyjadriť“, ale nadradenosť práva EÚ znamená, že ich hlas má len dekoratívnu hodnotu. Demokracia? Nie. Ilúzia demokracie.
Celý dnešný stav je výsledkom politickej vôle elít, nie rozhodnutia národov. Článok 7 našej ústavy je trójsky kôň, ktorý legalizoval nadradenosť cudzieho právneho systému nad naším. V klasickom medzinárodnom práve nič také neexistuje. Ak chceme obnoviť suverenitu, musíme si položiť tri kľúčové otázky:
Má EÚ právo stáť nad našou ústavou?
Má Lisabonská zmluva demokratickú legitimitu, keď občania nikdy nedali súhlas?
Dokedy budeme hrať hru na zvrchovaný štát, keď rozhoduje Brusel?
Ak si na ne odpovieme úprimne, je jasné: ak sa nič nezmení, Slovensko zostane len kolóniou, ktorá si občas smie myslieť, že rozhoduje sama. Suverenita na papieri, realita pod kontrolou Bruselu.
Ďakujeme pánovi národnoštátnému suverénovi ktorý podpisoval Lisabosnkú zmluvu tak rýchlo že mu nestihol ani atrament uschnúť.!