Hovorili nám Pluralita je základný princíp demokracie, ktorý predpokladá existenciu viacerých názorových, kultúrnych, ideologických alebo politických postojov v rámci jednej spoločnosti. Jej cieľom je umožniť spolužitie rozmanitosti bez násilia, prostredníctvom pravidiel, dialógu a rešpektu.
Pluralita sa v demokratickom diskurze nepredstavovala ako jedna z možných ciest, ale ako nediskutovateľný predpoklad slobody a pokroku.
Demokracia sa stala nielen formou vlády, ale civilizačným imperatívom, ku ktorému bola pluralita kľúčovým predpokladom. Občan nebol vedený k pochybovaniu, ale k prijatiu rovnice: pluralita = sloboda = demokracia = správny svet.
Akákoľvek pochybnosť o tomto vzorci bola interpretovaná ako ohrozenie otvorenej spoločnosti. Tak vznikol mentálny rámec, v ktorom sa názorová rozmanitosť povýšila na hodnotu samu o sebe bez ohľadu na jej kvalitu, hranice alebo dôsledky.
Belgická politologička Chantal Mouffe predstavila pluralitu ako základ modernej demokracie, ktorá nie je založená na konsenze, ale na legitímnom konflikte. Tvrdí, že v pluralitnej spoločnosti existujú nezmieriteľné hodnotové a ideologické rozdiely, ktoré sa nedajú „prekonať“, iba udržiavať v inštitucionálnom rámci ako neustály „agonistický“ súboj – teda súboj medzi protivníkmi, ktorí sa navzájom nepovažujú za nepriateľov, ale za legitímnych súperov.
V tomto modeli demokracia neznamená absenciu konfliktu, ale jeho zvládnutie bez násilia, prostredníctvom politických foriem.
V jej videní je pluralita dynamická, neodstrániteľná a dokonca prospešná, lebo udržiava spoločnosť v pohybe, otvára priestor rôznym hlasom a zabraňuje monopolom moci.
Hannah Arendtová sa na pluralitu pozerá nie ako na politický mechanizmus, ale ako na ontologický základ spolunažívania. Podľa nej je pluralita podmienkou slobody, pretože každý človek sa rodí ako unikátna bytosť – práve skrz túto rôznorodosť vzniká „svet medzi ľuďmi“.
Politika je v jej vnímaní priestor, kde sa jednotlivci ukazujú ako jedineční, nie rovnakí. Preto pluralita nie je prekážkou poriadku, ale základom verejného života. Bez plurality by bol svet uzavretý, statický a neľudský.
U Arendtovej je pluralita pozitívnou podmienkou existencie spoločnosti ako ľudského sveta, nie len ako inštitúcie.
Niekde sa ale stala chyba alebo to bol zámer? Idealistická predstava pluralita nevyústila do spolunažívania, pretože nikdy nemohla.
Dospelý človek nie je pasívny prijímateľ priestoru, ale aktívny subjekt, ktorý si v ňom uplatňuje vlastnú vôľu.
A ak sa mu do rúk dajú mocenské nástroje slová, viditeľnosť, možnosť presadzovať vlastné názory nebude ich používať na porozumenie, ale na dominanciu.
Človek je prirodzene hierarchická a útočná bytosť. Je z antropologického hľadiska predátorom. Ak ho postavíte do pluralitného priestoru, nebude hľadať symbiózu, ale prevahu.
Názor sa nestáva len postojom, ale znakom identity a nároku.
A ak každý názor nesie nárok, vzniká konflikt o priestor, pozornosť a silu. To, čo malo byť rovnosťou hlasov, sa stalo bojom o to, ktorý hlas prežije.
Čo vlastne robíme ? Bijeme sa o názor. Nie preto, že by bol pravdivý. Ale preto, že nám bol pridelený ako znak vlastnej identity. Bijeme sa o pravdu, nie preto, že ju poznáme, ale preto, že sme dostali nástroj, ktorý nás núti ju brániť.
„Oni“ nám nedali slobodu. Dali nám zbraň. Tou zbraňou je „slovo“. A povedali nám, že týmto slovom máme bojovať o svoje miesto. Nie v zmysle diskusie, ale v zmysle prežitia.
Každý má svoju pravdu. Každý má svoj nárok. Každý má svoj výklad. A tak sa bijú všetci so všetkými. Nie o budúcnosť, ale o svoje presvedčenie.
Tento boj zasahuje všetky vrstvy –od politických frakcií, cez médiá, až po kuchynské stoly.
Rodiny, priatelia, kolegovia nikto nie je vyňatý. Každý je vťahovaný do konfliktu, ktorý nevie vyhrať, ale nemôže opustiť, ak nechce stratiť vlastné miesto v spoločenskom priestore.
Bijeme sa o to kto má lepši spôsob ako napraviť tento chaos. Zhodneme sa na probléme ale pobijeme sa na riešení.
Podľa Arentodvej je demokracia preto aby neprevládol verejný záujem pretože ten sa považuje za kolektívny, totalitný .
Demokracia musí brániť expanzii verejného záujmu a chráni vždy len súkromný záujem..
Svoj vlastný súkromný záujem každého z nás a práve preto sa sily nemôžu spojiť pretože nedokážu existovať v spoločnom rámci verejného záujmu, Liberalizmus toto nepozná. Jeho nezaujímajú dôsledky jeho zaujíma iba aby prežil ako dogmaický rámec no jeho prívrženci majú silný individualistický postoj.
Zatiaľ čo vy bojujete proti sebe oni dokážu stáť pri sebe aj bez hlbšieho zmyslu. Musia prežiť to je celé vy chcete zmenu ale tá vyžaduje riešenia ktoré sú v rozpore s každým ďalším pohľadom.
A čo v skutočnosti strácame? Strácame svoj život, strácame svoju existenciu. V spleti intríg, nenávisti, plurality sa bijeme kvôli problémom iných. Bijeme sa o pravdu, ktorú nakoniec nemá nikto.
Život nám uteká medzi prsty. Namiesto toho, aby sme sa pýtali „Ako sa máš?“, pýtame sa „Počul si toto? Videl si toto? Čo hovoríš na to?“ Nedokážeme sa porozprávať s rodičmi, nedokážeme sa porozprávať s kamarátmi, s ktorými sme chodili do školy. Nedokážeme sa porozprávať s nikým.
V každom vidíme nepriateľa – a on vidí nepriateľa v nás…
A tí, čo nám dali tieto zbrane, nás neustále huckajú: „Veď choď, veď rob, sú to tvoje pravdy, ukáž sa.“ A zatiaľ čo sme v aréne bezmocní „oni “ si žijú svoj bezstarostný život pretože vedia že ľud na nich nemôže dostihnúť. Vedia že ľud je zaneprázdnení bojom o svoje vlastne JA!
Budeme na to musieť ísť inak! Inak ostaneme okrajovou spoločnosťou a pritom netvoríme alternatívu ale hlavný prúd len niekto nám povedal! Nie vy ste mimo vy ste len bezvýznamná alternatíva !