Dnes som narazil na jednu esej,
Kvôli jednoduchosti budem v nasledujúcom článku nazývať „pracovníkmi“ všetkých, ktorí sa nepodieľajú na vlastníctve výrobných prostriedkov hoci to celkom nezodpovedá bežnému používaniu tohto pojmu.
Vlastník výrobných prostriedkov je v pozícii, aby si kúpil pracovnú silu pracovníka. Používaním výrobných prostriedkov pracovník vyrába nový tovar, ktorý sa stáva majetkom kapitalistu.
Podstatným bodom tohto procesu je vzťah medzi tým, čo pracovník vyrába, a tým, čo je platený, pričom oboje sa meria reálnou hodnotou. Pokiaľ je pracovná zmluva „voľná“, to, čo pracovník dostáva, nie je určené skutočnou hodnotou tovaru, ktorý vyrába, ale jeho minimálnymi potrebami a požiadavkami kapitalistov na pracovnú silu vo vzťahu k počtu pracovníkov, ktorí súťažia o pracovné miesta.
Je dôležité pochopiť, že ani teoreticky nie je plat pracovníka určený hodnotou jeho produktu.
Súkromný kapitál má tendenciu sústreďovať sa v rukách malého počtu ľudí, čiastočne kvôli konkurencii medzi kapitalistami a čiastočne preto, že technologický rozvoj a rastúca deľba práce podporujú tvorbu väčších výrobných jednotiek na úkor menších.
Výsledkom tohto vývoja je oligarchia súkromného kapitálu, ktorej obrovskú moc nedokáže účinne kontrolovať ani demokraticky organizovaná politická spoločnosť. Platí to preto, lebo členovia zákonodarných orgánov sú vyberaní politickými stranami, ktoré sú do značnej miery financované alebo inak ovplyvnené súkromnými kapitalistami, ktorí z praktických dôvodov oddeľujú voličov od zákonodarného zboru.
Dôsledkom je, že zástupcovia ľudu v skutočnosti dostatočne nechránia záujmy znevýhodnených vrstiev obyvateľstva. Navyše, za existujúcich podmienok súkromní kapitalisti nevyhnutne priamo alebo nepriamo kontrolujú hlavné zdroje informácií (tlač, rozhlas, vzdelávanie).
Pre jednotlivého občana je preto mimoriadne ťažké a vo väčšine prípadov dokonca nemožné dospieť k objektívnym záverom a inteligentne využívať svoje politické práva.
Situáciu v ekonomike založenej na súkromnom vlastníctve kapitálu teda charakterizujú dva hlavné princípy:
Po prvé, výrobné prostriedky (kapitál) sú v súkromnom vlastníctve a majitelia s nimi nakladajú podľa vlastného uváženia;
Po druhé, pracovná zmluva je slobodná. V tomto zmysle samozrejme neexistuje nič také ako čisto kapitalistická spoločnosť.
Treba najmä poznamenať, že robotníci sa prostredníctvom dlhých a trpkých politických bojov podarilo zabezpečiť o niečo vylepšenú formu „slobodnej pracovnej zmluvy“ pre určité kategórie pracovníkov.
Celkovo sa však súčasná ekonomika od „čistého“ kapitalizmu veľmi nelíši.
Výroba sa vykonáva za účelom zisku, nie za účelom spotreby. Neexistuje žiadne ustanovenie, že všetci, ktorí sú schopní a ochotní pracovať, budú vždy schopní nájsť si zamestnanie.
Takmer vždy existuje „armáda nezamestnaných“. Pracovník sa neustále obáva straty zamestnania. Keďže nezamestnaní a slabo platení pracovníci nepredstavujú ziskový trh, výroba spotrebného tovaru je obmedzená a dôsledkom sú veľké ťažkosti.
Technologický pokrok často vedie k väčšej nezamestnanosti, než k zmierneniu pracovného bremena pre všetkých. Motív zisku v spojení s konkurenciou medzi kapitalistami je zodpovedný za nestabilitu v akumulácii a využívaní kapitálu, ktorá vedie k čoraz závažnejším depresiám.
Neobmedzená konkurencia vedie k obrovskému plytvaniu prácou a k ochromeniu spoločenského vedomia jednotlivcov, ktoré som spomenul predtým.
Toto mrzačenie jednotlivcov považujem za najhoršie zlo kapitalizmu. Celý náš vzdelávací systém trpí týmto zlom. Študentovi sa vštepuje prehnaný súťaživý postoj, ktorý je vychovávaný k uctievaniu ziskuchtivého úspechu ako prípravy na budúcu kariéru.
Zhrnutie:
Za kapitalizmu ide v skutočnosti o hru na demokraciu. Je to preto, že moc spočíva v rukách bohatej elity spoločnosti , ktorá cez rozhodujúce komunikačné prostriedky , literatúru a propagandu a reklamu ohlupuje verejnosť sírením klamstiev o prednostiach a nenahraditeľnosti kapitalizmu ako i západu. Pritom honba za ziskom vedie k masovej nezamestnanosti, k boju o rozdelenie trhu a sfér vplyvu vo fanatickom zbrojení a neustálych vojnách. K nesmiernemu plytvaniu so zdrojmi a hroznému zamoreniu oceánov a ovzdušiu.
Albert Einstein ( 1949 ). Prosím pekne pred 76 rokmi.
Určite bol milý Albert troll, proputinovec a ťažký Marxista. Ani omylom 