Dnes si povieme o povestnej liberálnej toleratno-netolerantnej komunikácii. Vždy sa nad tým pozastavím keď vidím komentáre a nenávisť, ktorá predstavuje celý kameň problému. Ale kde sa stala chyba? Boli sme spoločnosť, ktorá si síce ponadávala ale neriešila to takou agresívnou formou. Niečo sa ale zmenilo. Pozrime sa spolu na to ako komunikujú tí čo nám kážu o morálke a slušnosti.
Liberálne zmýšľajúci človek, začne byť agresívny hneď ako niekto kritizuje západ alebo niečo vyčítavé povie, okamžite vás označia za nenávistného trolla a podobne. Len pre spresnenie.
Klasický liberalizmus (17.–19. stor.) vychádzal zo zakladateľov Locke, Montesquieu, Smith, Mill, Tocqueville. Ich podstata netkvela v presadzovaní absurdít pod pojmom sloboda. Predstavovali ducha doby, Kedy vplyv cirkvi bol absolútny a sloboda myslenia či slova skutočne potrebovala zmenu. Ich ideál teda stál nie len na slobode slova ale individuálnych právach voči moci (panovníkovi), skepticizme voči náboženskej dogme.
Dnešný „liberalizmus“ (21. stor.) Predstavuje fanatický a ideologický konštruk viac než filozofický smer o univerzálnosti práv. Zameriava sa predovšetkým na prázdne floskule ako sú jazyková korektnosť, identitárna politika, morálna nadradenosť, rýchle nálepkovanie „nepriateľa“ slobody (aj keď má len iný názor), nulovú toleranciu voči nesúladu s progresívnym étosom.
Viete keby dnes žil Voltaire: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale urobím všetko pre tvoje právo to povedať.“ Mimo to túto vetu, ktorou sa liberáli radi oháňajú nikdy nepovedal Voltaire. Ako inak! Všetko čo napísal bolo prekrútené. Ako veta: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale urobím všetko pre tvoje právo to povedať.“ To nie je pravda, napísala to liberálka Hallová v roku 1906 v knihe The Friends of Voltaire.
Nič na tom nemení že dnes by liberáli Voltaira označili za podporovateľa „nenávisti“ a „toxickej neutrality“.
John Stuart Mill ktorého liberáli radi prekrucujú by so svojou vetou. „Aj nepravda má miesto v diskusii, lebo len cez ňu sa testuje pravda.“ Dnes by ho nazvali „relativista“, „zľahčovateľ“ alebo „platformizátor extrémizmu“.
A Sokrates ? Dnes by ho neviedli na smrť, ale vyhodili z univerzity za „problematické otázky“ a „subverziu bezpečného priestoru liberalizmus“
Zásadným paradoxom liberalizmu je že dnešní liberáli by historických liberálov zrušili. Dnešný progresívny liberalizmus sa svojimi metódami je skôr cenzúra. Presne tá proti ktorej kedysi títo myslitelia stáli a kritizovali ju len pod inou značkou. Historickí liberáli by dnes čelili cancel kultúre paradoxne v mene ich vlastného dedičstva.
Ako teda moderný liberál v 21 storočí komunikuje? Používa etiketovanie a diskreditačné rámcovanie takzvaný labeling. Je to spôsob keď niekto namiesto vecnej odpovede na kritiku nalepí nálepku typu:
Etiketovanie, je zámerná forma logickej chyby voči človeku ad hominem. Ide o útok na osobu namiesto vyvrátenia jej argumentu. Je to forma kde sa neodpovedá na obsah, ale spochybňuje sa rečník, vytvára sa tak vždy bariéra sociálnej percepcie aby rečník či autor bol okamžite očiernený. Jej účelom nie je vyvrátiť názor, ale odrezať komunikátora od dôvery a pozornosti publika.
• „troll“,
• „dezolát“,
• „ruský agent“,
• „konšpirátor“,
• „hejter“,
Ďalšou metódou je „Cancel culture“ alebo morálny ostrakizmus. Ak sa kritika Západu automaticky berie ako „nepriateľská“ alebo „nebezpečná“ a kritika je umlčaná, ignorovaná alebo spoločensky trestaná (vymazanie, zablokovanie, verejné zneuctenie), ide o prejav cancel culture kultúry zrušenia. Liberál 21 storočia často používa moralizujúci postoj alebo morálnu nadradenosť.
Niekedy ide o tzv. morálny narcizmus človek sa cíti ako „ten dobrý“, a každého, kto kritizuje jeho „dobrú“ stranu (napr. Západ, EÚ, NATO), označí za zlo. Namiesto diskusie vzniká ideologická slepota.
Inou metódou je „Whataboutizmus“ prevrátiť diskusiu naruby. V praxi to vyzerá nasledovne: Západ býva kritizovaný za pokrytectvo že napr. upozorňuje na zločiny Ruska, ale ignoruje vlastné (napr. Irak, Líbya, Alžírsko). Namiesto odpovede sa liberáli bránia tým, že akákoľvek zmienka o zlyhaní Západu je „odvádzanie pozornosti“ a tým pádom delegitimizujú kritiku bez vyvrátenia jej obsahu.
A v neposlednom rade ide o tlak na názorovú uniformitu (groupthink). V niektorých prostrediach sa očakáva určitý „názorový súlad“ ak z neho vybočíš, si označený za nepriateľa. To je znak groupthinku, ktorý potláča otvorenú debatu.
Všetky tieto prvky pochádzajú z nadradenosti liberálneho postoja nad ostatnými. Sami sa pasujú do role morálnych ľudí a určujú čo je dobré a čo zlé.
Zásadným problémom okrem ideologického presvedčenia je i kongitívna disonancia. Je jedným z hlavných psychologických dôvodov, prečo aj inak racionálni a „otvorení“ ľudia reagujú na určitú kritiku defenzívne až agresívne. Vysvetlime si to podrobnejšie:
Kognitívna disonancia je to vnútorné napätie, ktoré človek zažíva, keď má dve protichodné myšlienky alebo jeho názory a realita si protirečia.
Príklad:
„Verím, že Západ je nositeľom demokracie a ľudských práv“
vs.
„Západ viedol vojny, ktoré zabili milióny civilistov.“
Tento rozpor spôsobí psychologické nepohodlie, ktoré si mozog potrebuje rýchlo nejako vysvetliť alebo zamaskovať inak by človek musel prehodnotiť svoje presvedčenia, čo je nepríjemné a náročné.
Ako sa to prejavuje u liberálov? Samoidentifikácia so „západným hodnotovým rámcom“ Keď niekto silno verí v demokraciu, ľudské práva a otvorenosť, považuje kritiku Západu za osobný útok preto sa bráni, nie racionálne, ale emočne. Nastáva ´potlačenie rozporu útokom. Namiesto uznania chyby alebo priznania zlyhania sa použije obranný mechanizmus.
• „To je len propaganda.“
• „Si proruský.“
• „Si konšpirátor.“
Reálne nejde o argument, ale o vyhýbanie sa disonancii. Potvrdenie vlastnej morálnej identity Mnohí sa definujú cez postoj: „Som na strane dobra“ ich vlastného egoistického dobra a ak ich niekto kritizuje, vnímajú to ako snahu túto identitu spochybniť. Reakciou je moralizovanie alebo obviňovanie.
Problém je že takýto jedinci sa dostávajú do tranzu, do patetických výstupov často nesúrodého myslenia. Správajú sa agresívne a sami sa rýchlo stavajú do role obete. Čakajú na vhdný okamih kedy čakajú z protistrany „pudový útok“ aby sa mohli prehlásiť za obeť Viacerí odborníci na psychológiu, politológiu a spoločenskú diskusiu to nazývajú „asymetrická tolerancia“ alebo „ideologický narcizmus“.
Poďme to rozobrať!
Agresivita + postoj obete = obranný mechanizmus
Ide o morálnu paniku alebo morálne zrkadlenie. Ak ma niekto kritizuje, je to útok na pravdu/dobro/demokraciu. Druhou fázou je obranná projekcia. Ak sa cítim ohrozený, hodím to na iných. Príklad: „Ty si nenávistný!“ Hoci v skutočnosti kričí a uráža ten, kto to hovorí. A treťou fázou je victimhood narcissism narcistické prežívanie vlastnej obete: „Som dobrý, a keď ma niekto napadne, svet sa rúca.“
V skutočnosti je to zakorenený fantazimus prameniaci z umelej fóbie ktorá v jedincovi vytvára fanatizmus pod maskou „slušnosti“. Prezentácia je nasledovná. Na verejnosti: „Buďme slušní, tolerantní, rešpektujme odlišnosti. Pri konfrontácii akosi slušnosť opadá , tolerenacia zaniká a nastupuje to známe liberálne ty fašista, dezolát, troll, vypadni! Toto nie je ani tak o ideológii ako o identitárnom tribalizme. Slušnosť a tolerancia platí iba pre našich. Kto nesúhlasí, je nepriateľ.
Kritika sa smie robiť ale smerom von od nás liberálov Liberáli vždy radi kritizujú náboženstvo, nacionalizmus, konzervativizmus, populizmus, ale kritiku vlastného tábora (napr. NATO, EÚ, nadnárodné korporácie, Západné vojny) vnímajú ako zradu. To je presne to, kritika je prípustná len dovtedy, kým sa netýka ich vlastného presvedčenia.
Aké je na to psychosociálne vysvetlenie ?
Identitárne ohrozenie! Keď niekto napadne „môj“ názor, vnímam to ako útok na mňa ako osobu. Preto to vyvoláva silnú emóciu a agresiu. „Sacred values“ efekt: Niektoré ideály sú tak „sväté“, že len ich spochybnenie sa rovná „rúhaniu“ (napr. multikulturalizmus, EÚ, západná demokracia). Skupinová slepota (groupthink): Ak sa všetci v bubline zhodujú, každý iný názor pôsobí ako extrém alebo nepriateľ.
Prečo sa to deje?
Liberálna ideológia sa zmenila na dogmu. Namiesto otvorenosti k diskusii nastúpila morálna nadradenosť a ideologická čistota. Z Popperovho princípu sa stal mem, nie filozofia. Používa sa ako fráza bez porozumenia, len aby legitimizovala potláčanie odlišnosti. Strach zo straty „dobrého“ sveta.
Mnohí si myslia, že ak povolíme „inakosť“ ale pozor nie tu ich inakosť liberálnu!, systém sa zrúti a preto sa stávajú netolerantnými v mene tolerancie. Zneužívanie morálnych kategórií na umlčanie iného názoru
Dnešní „liberáli“ (v skutočnosti často len ideologickí oportunisti) automaticky označia každý nesúhlasný názor za, nenávistný prejav (hate speech), podporu extrémizmu, skrytý fašizmus alebo rasizmus, útok na slobodu alebo práva menšín. Takýto spôsob uvažovania nehľadá pravdu ale vždy hľadá vinníka.
A prečo to vlastne robia ?
Ideologická slepota (morálna bublina). Veria, že len ich postoj je „morálny“ – a preto všetko ostatné je automaticky hrozba. Nevidia, že sa stávajú tým, proti čomu sami kedysi bojovali. Pocit nadradenosti (morálny narcizmus). Cítia sa viac uvedomelí, pokrokoví, správni, proste sa cítia nadľudia.
Kto nesúhlasí, je zaostalý, zlomyseľný alebo zmanipulovaný. Pohodlný spôsob, ako sa vyhnúť argumentácii. Označiť niekoho za „fašistu“ je jednoduchšie, než mu logicky oponovať.
Paradoxom a na smiech je to, že bojujú za slobodu tak, že ju popierajú „Sloboda slova je posvätná! Ale ak povieš niečo, čo sa nám nepáči, si extrémista a treba ťa zablokovať.“ To nie je liberálny princíp. To je moderný autoritársky tribalizmus v ortodoxnom liberálnom obale. Z ideológie slobody sa stáva dogma kontroly.
A čo sa stým dá robiť ?
Nič kde niet argumentov niet diskusie. Rozčuľovanie je zbytočné , nadávky sú voda na mlyn kde liberál je okamžite obeť a ty si ten zlý. Stále majte na pamäti pes čo šteká nehryzie. Oni vedia len kričať a nedokážu hrýzť až im budete dávať dôvody vo forme ich obete zákony sa postarajú o to aby mohli hrýzť.