Adam Müller už začiatkom 19. storočia pochopil, čo iní ignorovali , že fascinácia cudzím modelom nie je znak otvorenosti, ale príznak civilizačného rozkladu. Jeho pojem „anglomania“ bol presným pomenovaním duchovnej kolonizácie, v ktorej kontinent podľahol anglickému racionalizmu, trhovému liberalizmu a ilúzii individuálnej slobody bez záväzku.
Müller videl, že keď sa národ prestane opierať o vlastnú tradíciu, kultúru a poriadok, stáva sa len derivátom cudzej moci. Nejde len o módu. Ide o stratu kolektívneho vedomia, o nahradenie organickej spoločnosti systémom, kde jednotlivec nepatrí nikam, ale musí poslúchať všetko.
Dnes žijeme presne ten istý problém, len pod novými menami. Amerikománia a Eurománia. S rovnakým dôsledkom a vnútorným rozkladom, servilitou, importovanou identitou.
Fascinácia USA sa neprejavuje slobodným výberom, ale bezmyšlienkovitým nasledovaním.
Kým Müller varoval pred ekonomikou bez koreňov, dnes nás ovláda kultúra bez pamäti. Americký model sa tu preberá bez filtra, bez kritiky, bez rozlišovania . Berieme marketing, jazyk, konflikty, a nakoniec aj hodnoty, ktoré nikdy nevznikli na našej pôde. Podobne Západná Európa.
Z EÚ sme si neurobili partnera, ale autoritu. Ich pravidlá, ich normy, ich nálady sme povýšili na vyšší princíp, hoci nás nechránia, nereprezentujú, ani nepoznajú. A my to prijímame, nie preto, že to dávame zmysel, ale preto, že si už neveríme.
Tak ako kedysi Anglicko kolonizovalo trh a myslenie kontinentu, dnes sa euroatlantické jadro pokúša kolonizovať našu predstavu o tom, kto sme, čo máme byť a ako sa máme správať. Müller by to poznal okamžite: je to ideologická podriadenosť maskovaná ako pokrok. Odcudzenie vydávané za modernizáciu.
Sebazradenie prezentované ako integrácia. A rovnako ako vtedy, aj dnes to vedie k duchovnému úpadku a politickému zotročeniu.
Ak má niekto odvahu povedať pravdu, musí povedať aj toto!
Ak dnes necítime vlastnú kultúru, nechránime vlastný jazyk, nevieme pomenovať, čo je naše a čo cudzie, potom už nevládne nik iný. Vládne importovaný systém, ktorý nás nepotrebuje ako rovnocenných. Potrebuje nás ako nástroj. A kto sa s tým zmieri, nie je otvorený ale je vyprázdnený.
To, čo Adam Müller kritizoval ako slepú fascináciu cudzím dnes prerástlo do ešte horšieho štádia. Ide o neznášanlivosti voči vlastnému.
Oikofóbia, teda odpor k domovu, k vlastnej kultúre, tradíciám, jazyku, k všetkému, čo je „naše“, sa stala mentálnou normou časti elít aj vzdelanej vrstvy. Ak niečo pochádza z Ameriky, je to pokrok. Ak z Bruselu, je to zákon. Ale ak je to slovenské, maďarské, poľské, konzervatívne alebo tradičné – je to vraj „zaostalé“, „toxické“, „fašoidné“, „rusofilné“.
To nie je náhoda to je výsledok dlhodobej mentálnej kolonizácie. Človek, ktorý žije v oikofóbii, sa hanbí za vlastnú minulosť, odmieta kultúrne korene, vysmieva sa duchovným hodnotám a servilne napodobňuje všetko cudzie.
Oikofóbia je vysoko účinný spôsob, ako z človeka urobiť poslušný uzol v globálnej sieti, bez schopnosti brániť sa, pochybovať alebo odmietnuť. Národy pod oikofóbiou sa nemenia na „otvorené spoločnosti“ menia sa na prázdne nádoby.
Ako vyzerá oikofób? Jednoducho. Tvári sa uhladený, vždy s vážnou tvárou a snaží sa používať terminológiou ktorej ani sám nerozumie.
Oikofoba presne vystihuje Dunning-Kruger efekt, to neznamená, že nie je úplne hlúpy. Znamená, že nevie, že nevie. Preceňuje svoje možnosti a prezentuje sa ako chytrák!
Títo ľudia majú len povrchné poznatky, často získané z médií, mimovládnych naratívov alebo akademických bublín, ale napriek tomu vystupujú s absolútnou istotou, že oni vedia, ako má svet fungovať.
A práve preto si myslia, že „viac EÚ“ je automaticky „viac dobra“ považujú všetko vlastné za zaostalé, smiešne alebo toxické
Oodmietajú diskusiu, pretože „vedu a pokrok“ vraj netreba spochybňovať´.
Nevedia rozlíšiť medzi ideologickým dogmatizmom a realitou na ulici A preto sa stávajú nástrojmi, ktoré ničia vlastnú kultúru s úsmevom na tvári a pocitom morálnej nadradenosti.
Rád sa nazýva „proeurópskym“, „prodemokratickým“, „liberálnym“, „západne orientovaným“ no v skutočnosti nie je za nič, len proti všetkému vlastnému.
Pohrdne slovenskou kultúrou, výsmešne sa vyjadruje o ľudovej tradícii, cyrilometodskej misii, dedine, národe či viere. Národ je preňho konštrukt, história je „prepisovaná“, a jazyk je len „komunikačný nástroj“. Svoje vlastné korene považuje za prekážku v napredovaní – podľa neho je nutné „odstrihnúť sa od minulosti“ a prijať „hodnoty civilizovaného Západu“.
Západ však pozná iba cez Netflix, Brusel a grantový jazyk progresívneho aktivizmu. Z Ameriky preberá nielen módu, ale aj každú psychózu, trend a jazykovú manipuláciu.
Pohlavia? Sociálny konštrukt. Rodina? Prežitok. Viera? Potenciálne nebezpečenstvo. Suverenita? Nacionalistická hrozba. Vlastenectvo? Smiešny sentiment. Keď hovorí o slobode, myslí tým poslušnosť k externému modelu. Keď hovorí o rovnosti, myslí tým rovnakú bezmocnosť voči vonkajšej autorite.
Oikofób euro-amerického typu nie je agent, je fanatik ktorý je kolonizovaný človek, ktorý sa prestal cítiť doma. Jeho identitou je odpad od domova a túžba po uznaní cudziny.
Chce byť pochválený v zahraničí za to, že zradil doma. Chce byť označený za „moderného“ len preto, že opovrhuje vlastným. Je výtvorom systému, ktorý vymenil ducha za trend, koreň za normu a pravdu za schválenie.
Koľkých máte v okolí ?! Vážení toto sa musí radikálne zmeniť!